Vergilius

(70 - 19 pred Kr.)

 

 

 

 

Publius Vergilius Maro prišiel do Ríma zo severnej Itálie. V roku 42 pred Kr. začal pod patronátom Asinia Polliona písať zbierku pastorálnej poézie Bucolica (Pastierske spevy) alebo Eclogae. O päť rokov neskôr sa zblížil s Augustovým priateľom C. Cliniom Maecenatom, čo malo zásadný vplyv na jeho život. Po sedemročnej práci na zbierke Georgica (Roľnícke spevy) podľahol naliehaniu cisára a pustil sa do veľkého národného eposu. Aeneide (Aeneis), ako sa táto 12-tisíc veršová skladba nazývala, obetoval posledných 10 rokov svojho života. Bola latinským proťajškom Homérových eposov Ílias a Odysseia, vstupuje s nimi do priameho dialógu a je v podstate ich pokračovaním.

 

   

 

 

 Vergiliov epos Aeneis je rozprávaním o Trójanoch, ktorí nezahynuli po páde mesta. Rozpráva o Aeneovi, ktorého domov leží v troskách, a ktorý sa ako vyhnanec vydáva do neznáma, aby našiel pre svoj národ inú vlasť a založil novú Tróju. Vergilius skĺbil grécky mýtus o osude Trójanov s rímskymi legendami o prehistórii Itálie a po tom, čo nechal svojho hrdinu pristáť na brehoch Latia, zapojil ho do konfliktu s miestnymi italskými kmeňmi. Aeneov konflikt v Itálii je konštruktívny, pretože jeho zmyslom je vytvorenie predpokladov pre založenie novej Tróje – Ríma. Básnik v Aeneide kombinuje hrdinovo blúdenie s motívom vojny a celá skladba je konštruovaná ako dvojepos pripomínajúci Odysseiu a Íliadu v jednom. 

 

    Mýtus o Aeneovi. Aeneas bol synom dardanského kráľa Anchisa a bohyne lásky Afrodity. Jeho pradedom, hoci v siedmom pokolení, bol Zeus. Jeho prvým pozemským predkom bol Dardanos, zakladateľ Dardanie. Po vypuknutí Trójskej vojny prišiel Aeneas na pomoc Priamovi na čele vojska. Patril k najstatočnejším a najobetavejším obrancom Tróje. V boji vynikol mnohými hrdinskými činmi, i keď ho chránili bohovia a v boji s Achilleom i zachránili. Oženil sa s Priamovou dcérou Kreúsou, ktorá mu neskôr porodila syna Askania. Do Tróje vzal i svojho otca Anchisa. Osud, ktorý Tróji určil záhubu, Aeneovi určil záchranu. Mal zachovať Dardanov rod a vládnuť nad trójskym ľudom. Ako jediný z trójskych vojvodcov sa zachránil z horiaceho mesta a vyviedol z neho aj svojho otca a syna. Manželku sa mu však nepodarilo v plameňoch nájsť a rozlúčil sa len s jej tieňom. Do Tróje sa už nikdy nevrátil. Na 20 lodiach odišiel spolu s trójskymi utečencami na západ, aby si na Diov rozkaz našiel novú vlasť v Itálii. Sedem rokov sa plavil po Egejskom, Iónskom a Tyrrhénskom mori, navštívil mnohé kraje a zažil mnoho útrap. Počas plavby mu zomrel otec, na Kréte sa stal takmer obeťou moru, stretol sa s Harpyjami, dostal sa aj pod soptiacu Etnu, podarilo sa mu uniknúť Skylle a Charybde a keď už bol pri brehoch Itálie, búrka zahnala jeho lode až k severnej Afrike. Tam ho prijala kartháginská kráľovná Didó a zaľúbila sa do neho. Aeneas by bol rád pri nej zostal a stal sa tam kráľom, ale Diov rozkaz musel poslúchnuť a neostávalo mu iné, ako sa opäť plaviť k brehom Itálie. Po odchode z Karthága musel znova prekonávať prekážky, ktoré mu kládli do cesty neprajní bohovia a predovšetkým Héra. Pri zastávke na Sicílii, kde chcel priniesť obeť na otcovom hrobe, mu ženy zapálili lode, aby ho donútili ukončiť dlhé putovanie. Podarilo sa mu oheň uhasiť. Pre tých, ktorí už nechceli pokračovať v ceste, založil mesto Acestu (dnes Segestu). Keď pristál na italskom pobreží, odobral sa do Kýmy, aby sa v tamojšej veštiarni opýtal, kde má založiť mesto. Veštkyňa Sibylla ho odviedla na prah podsvetia, kde sa stretol so svojím otcom Anchisom. Podľa jeho rady sa potom plavil ďalej až k ústiu rieky Tiber a založil tam mesto. Krajina okolo Tiberu však bola obývaná Latinmi, ktorým vládol kráľ Latinus. Podľa jednej verzie prijal Aenea vľúdne a dovolil mu založiť mesto. Podľa druhej sa mu najprv postavil na odpor, keď však podľahol, uzavrel s Aeneom mier a priateľstvo. Dokonca mu dal za manželku svoju dcéru Laviniu. Na jej počesť nazval potom Aeneas nové mesto Lavinium. S Laviniou bol predtým zasnúbený Turnus, kráľ susedných Rutulov a už sa považoval za dediča Latinovho kráľovstva. Postavil sa preto na čelo Latinov, ktorí neboli spokojní a nepáčilo sa im, že sa u nich Aeneas usadil. Napadli Aeneovo mesto, ktorému však prišli na pomoc Etruskovia, dávni Turnovi nepriatelia. Ich kráľ Euandros priviedol okrem vojska aj silný oddiel jazdy. Rozpútala sa neľútostná vojna, v ktorej padlo mnoho Latinov. Keď ich príbuzní žiadali Aenea o prímerie, odpovedal im, že nechce bojovať s latinským ľudom, ale iba s Turnom a vyzval ho na súboj. Turnus v súboji padol. Po víťazstve nad Turnom dobudoval Aeneas mesto a spojil svoj ľud s latinským. Z tohto spojenia vznikol potom národ rímsky, ktorý dostal svoje meno podľa mesta, čo založili neskorší Aeneovi potomkovia Romulus a Remus.

Ako dlho vládol Aeneas vo svojej novej vlasti nie je celkom jasné. Tiež existuje niekoľko verzií týkajúcich sa jeho smrti. Podľa jednej zahynul v boji proti Rutulom alebo Etruskom, podľa druhej vystúpil v plnej výzbroji na nebo. Iné sú menej rozšírené. Všetky sa ale zhodujú v tom, že Aeneas sa nakoniec stal bohom. Aeneov syn Askanius alebo Iulus (od neho ako jedného z praotcov odvodzoval pôvod rod Iuliovcov na čele s Caesarom) potom založil mesto Alba Longa. Po Iuliovi vládlo v Albe Longe 11 kráľov. Dvanástym bol kráľ Prokas, ktorý mal dvoch synov – staršieho Numitora a mladšieho Amulia. Po smrti otca nastúpil na trón starší Numitor, Amulius ho však zosadil a vyhnal. A pretože sa chcel poistiť proti vlastným metódam získania vlády, dal popraviť všetkých jeho synov a dcéru Rheu Silviu prinútil stať sa kňažkou bohyne Vesty (funkcia spojená so sľubom večného panenstva). Lenže Rhea Silvia neodolala zvodom boha vojny Marta a porodila mu dvojičky. Keď sa o tom dozvedel kráľ, prikázal ich hodiť do rieky Tiber. Rheu Silviu zachránil pred utopením boh rieky, pretože sa mu páčila a odviedol si ju ako svoju manželku. Dvojičky rieka vyvrhla a ich plač privolal vlčicu... 

 

 

    

    Aeneas ako hrdina. Aeneas je hrdinom, ktorý celkom nezodpovedá kódexu štandardných epických cností. Nekoná slobodne sám za seba ako homérski héroovia, ale podriaďuje sa vôli vyššej moci a stáva sa nástrojom v rukách osudu. Jeho určujúcou vlastnosťou nie je vojenská zdatnosť či ľstivosť, ale pietas – svedomité plnenie mravných záväzkov, a to vo vzťahu k bohom, k vlastnému otcovi, k národu. Vergilius zaviedol ako prvý do antickej literatúry koncepciu hrdinu, ktorý je povolaný k akémusi vyššiemu poslaniu. Podriadenie sa diktátu vyššej moci však v Aeneovom prípade nie je absolútne, ale dozrieva postupne v konflikte s vlastnou vôľou (chce v Tróji bojovať do konca, ale bohovia mu prikazujú odísť; v Kartágu chce zostať s Dido, ale na príkaz bohov odchádza a pod.). V druhej polovici eposu však ustupuje jeho pietas zdanlivo do úzadia a Aeneas sa mení na bojovníka. Trójania sú konfrontovaní s Latinmi, takže musí ukázať svoje vojenské schopnosti, hoci opäť proti svojej vôli. Vojna medzi národmi je opísaná ako dôsledok nedorozumenia a nepriazne osudu. Nakoniec každý z italských kmeňov prispieva nejakým spôsobom ku vzniku Ríma, dokonca aj Latinovia, ktorí sa po skončení vojny stávajú jadrom nového národa. Dôležitá konštruktívna úloha je prisúdená aj Etruskom, ktorí podporujú Trójanov, a dokonca aj medzi Grékmi možno nájsť príklad ušľachtilého hrdinstva v postave Pallanta z Arkádie.

 

    Vergiliov vplyv na epiku. Vergilius dal svojou Aeneidou epickému žánru, ktorý sa v jeho dobe zdal už mnohým zastaraný a strnulý, nový impulz. Už za jeho života bola skladba prijímaná s nadšením a po jeho smrti sa stala paradigmou pre nasledujúce generácie epických básnikov. Rímski epickí básnici viac neboli porovnávaní s Homérom, ale s Vergiliom. Aeneida sa skoro stala povinným školským čítaním a v západnej polovici Rímskej ríše vytlačila z tejto pozície Homérove eposy. V neskorej antike sa stal Vergilius objektom takmer posvätnej úcty a bol považovaný za mudrca, mága, proroka a svätca v jednej osobe. Aeneida bola rozpitvávaná v nespočetných scholiách a komentároch. Každý vzdelaný Riman, ktorý prešiel gramatickou a rétorickou školou, mohol citovať verše z Vergiliových básní naspamäť. Nie je preto ničím zvláštnym, že sa jeho básne stali vďačným materiálom pre tzv. centones, skladby poskladané výhradne len z útržkov cudzej poézie. Aj kresťanskí autori chápali Vergilia ako svojho básnika a považovali ho za vzor básnického vyjadrovania. Vďaka tomu bol zaradený na jedno z popredných miest stredovekého kánonu klasických autorov.