Latičina vs. slovenčina

    Súčasťou našej slovnej zásoby je množstvo slov pochádzajúcich ešte z antiky. Používame ich v odbornej, ale i bežnej každodennej komunikácii bez toho, aby sme si uvedomili, že ich výslovnosť a pravopis je ovplyvnený klasickými jazykmi a nie vždy zodpovedá slovenskému jazykovému úzu.

    Slovenčina patrí k tzv. západoslovanským jazykom, do ktorých mnohé slová antického pôvodu neprenikli, na rozdiel od východoslovanských jazykov, priamo z gréčtiny, ale prostredníctvom latinčiny, ktorá zachovala pôvodnú klasickú grécku výslovnosť i pravopis týchto slov. Vo východoslovanských jazykoch sa prejavuje výslovnosť gréckych hlások z 9. – 10. stor. (obdobie vzniku cyriliky z gréckej alfabety), ktorá bola v niektorých prípadoch odlišná ako v období klasickej iónsko-attickej gréčtiny. Napríklad litera Β β (béta; b) označovala v byzantskej gréčtine hlásku v; vokál Η η (éta; é) sa vyslovoval ako i; písmeno Θ θ (théta; th) sa vyslovovalo ako f: z pôvodného gréckeho Βαβυλών (Babylón) máme preto dnes v ruštine Вавилόн (Vavilón), ale v slovenčine Babylon; z gréckeho ῥήτώρ (rhétór) ruské рúтор (rítor) a slovenské rétor; z gréckeho καθέδρα (kathedra) ruské кáфедра (káfedra) a slovenské katedra.

    Pri slovách, ktoré obsahujú diftong, je situácia zložitejšia. Starogrécka dvojhláska αι (ai; v byzantskej výslovnosti e) sa vo vlastných menách spravidla zachováva, napr. Aischylos (Αἰσχύλος), Aiolos (Αἴολος), ale Etiópia (Αἰθιοπία), v apelatívach však nachádzame e/é cez latinský difrong ae (e): napr. gr. σφαῖρα (sfaira) > lat. sphaera, slovenské sféra; gr. αἵρεσις (hairesis) > lat. haeresis, slovenské heréza.

    Z najstaršej doby preberajú západoslovanské jazyky (a teda aj slovenčina) obzvlášť latinské slová súvisiace s náboženskou a cirkevnou tradíciou, napr. kláštor (< claustrum od claudo = uzatváram), kostol (< castellum), pašie (< passiō utrpenie).

    Neskôr prenikajú do slovanských jazykov rôznymi cestami, opäť prevažne z latinčiny, ale prostredníctvom nemeckého alebo románskeho prostredia, mnohé ďalšie slová latinského, príp. latinsko-gréckeho pôvodu, napr. škola (< lat. schōla < gr. σχολή), komnata (< caminata miestnosť s ohniskom; gr. κάμινος pec, ohnisko), kalamár (< calamarium < calamus trstina), skriňa (< scrinium).

    Najviac slov s latinskými a gréckymi koreňmi sa dostalo do slovanských jazykov pod vplyvom západoeurópskych jazykov najmä od 16. storočia a mnohé z nich fungujú dodnes ako internacionalizmy. Najčastejším zdrojom výpožičiek bola francúzština, v ktorej pramenia výrazy z oblasti politiky, diplomacie, umenia, módy, stravovania, napr. republika (< lat. rēs pūblica vec verejná), kandidát (< lat. candidus biely, čistý, nepoškvrnený), móda (< lat. modus spôsob), menu (< lat. minūtus < minuere zmenšený (počet /jedál/).

    V ekonomickej a komerčnej sfére nachádzame rad výrazov talianskeho pôvodu, napr. brutto (< lat. brutus hrubý), manko (< lat. mancus kusý, neúplný), inkaso (tal. sloveso incassare dať peniaze do pokladne; tal cassa < lat. capsa púzdro, skrinka).

V starovekom Ríme bolo potrebné pri uchádzaní sa o úrad podať prihlášku. V prípade, ak bola prihláška uchádzača právoplatná, nosil na verejnosti bielu tógu (toga candida). Takto mohla  aj verejnosť veľmi jednoducho kontrolovať jeho správanie sa. Uchádzač oblečený do bielej tógy = candidatus.