Horatius
Quintus Horatius Flaccus vstúpil na literárnu dráhu v roku 40 pred Kr. a zrejme na príhovor svojich básnických priateľov, Vergilia a Varia, sa v roku 37 pred Kr. dostal pod ochranné krídla bohatého patróna C. Cilnia Maecenata. Maecenatov dar, statok v Sabinských lesoch, mu zaistil finančnú nezávislosť a možnosť venovať sa len poézii. Jeho životnou filozofiou bol umiernený epikureizmus. Životná múdrosť, ktorú Horatius hlása, je ohlasom obecných úvah, ktoré majú svoje korene hlboko v antickej minulosti. Napríklad úvahy o krátkosti života a nezadržateľnom behu času (fuga temporum) alebo výzvy k vychutnaniu si prítomného okamihu a hodenie všetkých starostí o budúcnosť za hlavu (carpe diem; Carm. I, 11, 8) boli tradičnou súčasťou antického sympotika.
Horatius má povesť klasika klasikov, ktorého lyrická poézia sa vyznačuje chladným intelektualizmom, formálnou vykalkulovanosťou, nedostatkom emócií a kultom zlatej strednej cesty (aurea mediocritas; Carm. II, 10, 5-8). Horatiova básnická tvorba je však mnohotvárna a vzpiera sa jednoznačnej klasifikácii. Snažil sa do rímskeho prostredia priniesť nové literárne formy. V jeho poézii sa stretávajú rozličné prúdy od starej gréckej lyriky cez helenistickú alexandrijskú poéziu až po domácu tradíciu rímskej satiry. Strieda rôzne básnické polohy, ktoré si požičiava od svojich predchodcov a snaží sa prispôsobiť ich novému kontextu a využiť na vyjadrenie vlastných pocitov.
V jeho prvej zbierke Epodae (Epódy) mu bola vzorom jambografická poézia Archilocha z Paru. V druhej zbierke nazvanej Sermones alebo Saturae (Satiry) čerpá z domácej tradície rímskej satiry. V básnickej zbierke Carmina (Básne, Ódy) sa snaží uviesť do rímskeho prostredia starú aiolskú lyriku a v poslednom svojom diele Epistulae (Listy) sa čiastočne vracia k uvoľnenému tónu Satír a dáva skladbám podobu básnických listov. Najznámejší z Horatiových listov je list určený Pisonovcom (Ad Pisones), otcovi a jeho dvom synom. Obsahuje výklad teoretických názorov na literatúru a je známejší pod názvom De arte poetica (O básnickom umení).
Použitá literatúra:
ŠUBRT, Jiří: Římská literatura. Praha: Oikoymenh 2005, s. 154 - 172.