Rímska literatúra

S jazykom a písmom je úzko spätá literatúra, ktorá je prítomná takmer vo všetkých kultúrach. V staroveku sa ešte väčšina národov celkom dobre zaobišla bez literárnych textov v pravom zmysle slova. Používali písmo, slová, na čisto pragmatické účely, akými boli napr. inventárne zoznamy, nápisy na predmetoch dennej potreby, súpisy zákonných ustanovení a pod. Tak to bolo aj v prípade agrárno-vojenskej komunity usídlenej v italskom Latiu, ktorá síce pomerne skoro prebrala písmo od Etruskov a Grékov, nemala však potrebu túto znalosť zúročiť aj literárne. Všetky ambicióznejšie literárne prejavy sa odohrávali na neliterárnej úrovni. Až po prvej púnskej vojne v 2. pol. 3. stor., keď sa rímska spoločnosť začala cítiť ako súčasť helenistického sveta a viac sa začala otvárať okoliu, zistila, že jej niečo chýba. Rimania si veľmi rýchlo uvedomili význam literatúry ako prostriedku sebaprezentácie.

Pre rímsku literatúru je príznačné, že na jej počiatku nestál nijaký rímsky Homér, ale grécky otrok Livius Andronicus, ktorý prišiel do Ríma v okovách a po svojom prepustení tu začal pôsobiť ako učiteľ. Skutočnosť, že Rimania prevzali literatúru od Grékov však netreba preceňovať a ani z nej nemožno vyvodzovať paušálne závery o jej epigónskom charaktere. Prevzatím rozvinutého gréckeho žánrového systému došlo k prekrytiu pôvodných primitívnych predliterárnych foriem slovesnosti, neznamená to však, že by rímska literatúra grécke vzory len opakovala. V novom prostredí začínajú fungovať grécke literárne postupy a formy iným spôsobom a plodia nové produkty, ktoré v gréckom svete nenájdeme.

Pôdu pre prevzatie systému literárnej komunikácie vytvoril helenistický univerzalizmus, ktorý neutralizoval pôvodné grécke žánre úzko späté s prostredím svojho vzniku a vytvoril predpoklady pre kozmopolitný literárny diskurz. Preto tiež došlo pri preberaní gréckych literárnych vzorov Rimanmi k určitému fázovému posunu, t.j. súčasnú helenistickú literatúru si osvojujú skôr než tzv. klasickú grécku literatúru, ktorú začínajú objavovať až omnoho neskôr. Ako prvý z literárnych druhov bola prevzatá dráma, ktorá sa ujala ako súčasť náboženských sviatkov. Takmer súčasne s drámou sa objavuje aj epická poézia, najprv len v podobe prekladu homérskej Odysseie, vzápätí však nasledovala rýdzo rímska výpravná epika, ktorá síce rešpektovala konvencie prevzaté z gréckej literatúry, dala im však vlastný obsah. Z propagandistického hľadiska mala pre Rimanov už od začiatku veľký význam historiografia, ktorá mohla nadviazať na domáce korene pontifikálnych záznamov (annales). Ako posledný z hlavných literárnych druhov si Rimania prisvojili lyrickú poéziu.

V prvej fáze vývoja rímskej literatúry, v ktorej šlo najmä o adaptovanie gréckych literárnych vzorov v rímskom prostredí, hral dôležitú úlohu preklad. Rímska literatúra vlastne vznikla ako literatúra prekladová a prvé literárne diela v latinčine boli preklady, či už homérskych eposov alebo súdobých helenistických dramatických diel. Preklady boli spočiatku neobratné, oplývali však voľnosťou. Tá neskôr čoraz viac pribúdala a latinské diela sa stali skôr napodobeninami svojich gréckych vzorov. Uplatňovala sa v nich, či už vo väčšej alebo v menšej miere, tvorivá samostatnosť rímskeho spracovateľa.

Zložitý proces kultúrneho osvojovania si ukázal veľkú pružnosť Rimanov. Tí si dokázali vo veľmi krátkej dobe prisvojiť všetky základné literárne žánre a prispôsobiť ich pre vlastné potreby. Špecifikom a charakteristickou črtou rímskej literatúry je rýdzi rímsky duch, ktorý sa prejavuje niekde slabšie a niekde silnejšie, no je prítomný vo všetkých jej výtvoroch aj napriek závislosti na gréckych vzoroch. Vyznačuje sa, až na niekoľko výnimiek, neveľkou predstavivosťou a nedostatkom vzletu, vanie z nej však mužný duch a pevná vôľa sústredená na dosiahnutie vytýčeného cieľa. Týmto spôsobom dopĺňa grécku literatúru plnú fantázie, vzletu a sviežeho pôvabu a dopĺňa tak celkový obraz antickej vzdelanosti.

Rímska literatúra sa stala vzorom slovesnej tvorby všetkých európskych národov, spájala západnú, strednú a severnú Európu so starovekými Grékmi, pôvodcami európskej kultúry. Rímskou literatúrou je nazývaná všetka po latinsky písaná literatúra až do zániku Rímskej ríše. Po jej zániku už hovoríme o latinskej literatúre toho či onoho národa.

Použitá literatúra:

STIEBITZ, Ferdinand: Dějiny římské literatury. Brno: Filozofická fakulta 1966. 390 s.

ŠUBRT, Jiří: Římská literatura. Praha: Oikoymenh 2005. 502 s.