Tantalos

Bol pokladaný za Diovho syna. Zeus ho vraj mal najradšej zo všetkých svojich pozemských synov, zahrnul ho bohatstvom a blahobytom, odvrátil od neho všetky trápenia a starosti, osobne ho aj s inými bohmi navštevoval a pozýval na Olymp, aby sa tam zúčastňoval hostín a zhromaždení bohov.

Za Tantalovho otca však bola považovaná aj hora Tmólos v Lýdii. Jeho matkou bola Plutó, Kronova dcéra. Od nepamäti bola Lýdia preslávená svojim zlatom. Zlato skrývali jej hory, najviac zo všetkých Tmólos, zlato prinášali rieky vo svojom piesku. Žiadne meno nepristalo viac bohyni tejto zeme ako Plutó (Bohatá).

Tantalovej manželke dávali najrozmanitejšie mená, medzi nimi i Dióné. Bola to vraj Pleiada, Atlantova dcéra. Jej prostredníctvom spájali rodopisci Atlanta, starého boha z rodu Titanov, s kráľom Lýdie. Tantalos splodil Brotea, podľa mena praotca smrteľných ľudí. Bol tiež Pelopovým otcom.

Tantalos bol vládcom v Lýdii. Sedával pri stole bohov a hoci ho považovali za človeka, nepatril medzi smrteľníkov, o čom svedčí večné trvanie jeho trestu. Zo stola bohov odnášal potravu, ktorá zabezpečovala večný život a večnú sviežosť a rozdával ju priateľom. Toto mu Zeus odpustil. Odpustil mu dokonca aj to, že vynášal z rady bohov tajomstvá, ktoré mali ostať pred ľuďmi ukryté. Všetko má však svoje hranice a Tantalos ich prekročil, keď bohov pozval na hostinu a ponúkol im jedlo pripravené zo svojho syna Pelopa. Tantalos chcel vyskúšaj vševedúcnosť bohov. Bohovia v tejto previerke obstáli, pretože sa mäsa ani nedotkli. Iba bohyňa Déméter zjedla kúsok ramena z roztržitosti, pretože mala hlavu plnú starostí o svoju dcéru, ktorú krátko predtým uniesol boh podsvetia Hádés. Bohovia rozhorčene vstali od stola, rozkúskovaného Pelopa opäť nahádzali do kotla, kde ho boh Hermés na Diov rozkaz znova zvaril a potom oživil. Kotol zostal čistý, nepoškvrnený a chlapec z neho vstal ešte krajší ako predtým. Kúsok ramena, ktorý zjedla Démétér, mu nahradili slonovinou.

V Homérovi sa dočítame, že Tantalos bol Diom odsúdený na večný trest. V podsvetí stojí v priezračnej vode, ale nesmie si uhasiť smäd. Len čo sa zohne, aby sa napil, voda mizne a pod nohami sa mu objavuje suchá zem. Nad hlavou sa mu skláňajú konáre stromov so šťavnatým ovocím, ale keď natiahne ruku, aby si z nich odtrhol, vietor ich zdvíha tak, že na nich nedočiahne.

V jednej starej básni sa Tantalovi pripočítava iba jeden prečin. Keď mu Zeus ako milému hosťovi sľúbil splniť akékoľvek želanie, požiadal o život, akým žijú bohovia. Nahnevaný Zeus mu želanie splnil, ale Tantalovi visel nad hlavou kameň, ktorý sa ledva drží a každú chvíľu môže spadnúť.

Okrem smädu a hladu tak Tantala mučí aj večný strach. Tantalove muky ostali dodnes symbolom najhoršieho utrpenia, aké môže postihnúť človeka.

Použitá literatúra:

Kerényi, Karl: Mytologie Řeků I. Příběhy bohů a lidí. Praha: OIKOYMENH 1996. 247 s.  ISBN 80-86005-14-3

Kerényi, Karl: Mytologie Řeků II. Příběhy héróů. Praha: OIKOYMENH 1998. 349 s.  ISBN 80-86005-00-3

Vidman, Ladislav: Od Olympu k Panteonu. Praha: Vyšehrad 1997. 2. vyd. 229 s. ISBN 80-7021-221-7

Zamarovský, Vojtech: Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava: Mladé letá 1980. 2. dopl. vyd. 487 s.