Pelops

Syn lýdskeho kráľa Tantala, neskorší kráľ v Élide. 

Je po ňom nazvaná tá časť pevniny, ktorá je s ostatným Gréckom spojená úzkou šijou – Isthmos. Peloponéz  pôsobil vždy dojmom veľkého ostrova a samostatnej zeme. Je však prestúpený toľkými horskými pásmami a bol v staroveku rozdelený medzi toľko kmeňov, že je nutné povedať, že to nebol určite nejaký obyčajný hrdina a vládca, keď sa pod jeho menom môže niečo tak rôznorodé považovať za jednotu. Žezlo, ktoré Héfaistos zhotovil s veľkým umením pre Dia a ktoré držali neskôr na znamenie moci nad Argom a mnohými ostrovmi Atreus, Thyestés a Agamemnón, králi druhej dynastie v Mykénach, poslal Zeus po Hermovi práve Pelopovi.

            Pelopovi sa za mlada prihodilo, čo málokomu. Zomrel. Zabil ho jeho vlastný otec a opäť ožil. Po Tantalovej smrti sa ujal vlády v Sipyle a rozšíril svoje panstvo na susedné oblasti Frýgie. Pelopova vláda v rodnom meste však netrvala dlho. Prepadol ho trójsky kráľ Ílos a vyhnal ho za more. Keďže nemal nádej, že so svojou malou družinou nejaké mesto dobyje, rozhodol sa priženiť na vhodný kráľovský dvor a čakať, kým zdedí trón. Pelops si zaumienil, že získa za manželku Hippodameiu, dcéru Oinomaa, kráľa v Pise (Élis).

            Oinomaa považovali za syna boha vojny Area. Hovorilo sa, že Oinomaos má jedinú dcéru, ktorú nemohol nikto získať za manželku. Oinomaovi totiž veštiareň predpovedala, že ho zahubí vlastný zať. Zabíjal preto všetkých dcériných nápadníkov. Predstieral, že dá dcéru tomu, kto nad ním zvíťazí v jazde na voze. Cieľom pretekov bol Poseidónov oltár na Isthme. Pretekárskou dráhou bolo teda celé kráľovstvo. Nápadník mal naložiť do voza Hippodameiu a Oinomaos unikajúcu dvojicu prenasledoval. Ak ich dohonil, mladíkovi odťal hlavu a pribil na svoj palác. Ak by prehral, nápadník by dostal nevestu spolu s vládou v Élide. Oinomaos zavraždil 12, niekde sa hovorí, že 13 ženíchov. Rok mal 12, s prestupným 13 mesiacov a Oinomaov čas tým vypršal. Vraždenie ženíchov zastavil Pelops.

            Oinomaos používal pri pretekoch kone, ktoré mu daroval jeho otec Arés a boli rýchle ako sám boh vojny. Pelops si zase vyprosil okrídlené kone od Poseidóna. Urobil všetko, aby preteky vyhral. Dal dokonca bohatý dar Oinomaovmu vozatajovi Myrtilovi, ktorého otcom bol Hermés. Podľa inej verzie podplatila Myrtila samotná Hippodameia. Keď prišiel čas pretekov, Oinomaos zostal ešte pozadu, aby priniesol za obeť barana. Dobu potrebnú na obetovanie ponechával nápadníkovi ako náskok. Areove kone by boli zrejme dohonili kone, ktoré dostal Pelops od Poseidóna. Lesť však zohrala v týchto pretekoch svoju úlohu. Podplatený Myrtilos do kolies voza nenasadil „nákolníky“, alebo boli len z vosku. Keď kolesá začali od voza odpadávať, Myrtilos vyskočil. Oinomaos sa zamotal do oťaží a kone ho povláčili na smrť. Hovorí sa tiež, že mu Pelops uštedril ranu z milosti. K tomuto zbytočnému krvavému činu však bol pridaný ešte ďalší – zavraždenie Myrtila, prehrešok voči Hermovi, čo sa stalo osudným celému Pelopovmu rodu. Ako dôvod vraždy sa uvádzalo, že si Myrtilos nárokoval stráviť za odmenu noc s Hippodameiou. Na vázových maľbách je možné vidieť, že keď víťazná dvojica dosiahla cieľ na Isthme, obišla vznášajúc sa nad morom celú Pelopovu zem a z voza padá vozataj do mora. Preto bolo možné tvrdiť, že Myrtské more, ktoré obmýva východné pobrežie Peloponézu, dostalo meno po Myrtilovi.

            Keď sa stal Pelops Oiniomaovým nástupcom na élidskom tróne, založil na pamiatku svojho víťazstva v údolí neďaleko Pisy slávnostné hry, ktoré zasvätil Diovi Olympskému.

            Rozprávalo sa, že Pelops s Hippodameiou mali 6 synov, medzi nimi Atrea a Thyesta, ktorí zdedili žezlo darované Diom. Uvádzajú sa tiež dve dcéry Lysidiké a Nikippé. Podľa iných rozprávaní bolo synov 13 a všetci boli zakladateľmi miest a kráľovských rodov na Peloponéze a Isthme.

Použitá literatúra:

Kerényi, Karl: Mytologie Řeků I. Příběhy bohů a lidí. Praha: OIKOYMENH 1996. 247 s.  ISBN 80-86005-14-3

Kerényi, Karl: Mytologie Řeků II. Příběhy héróů. Praha: OIKOYMENH 1998. 349 s.  ISBN 80-86005-00-3

Vidman, Ladislav: Od Olympu k Panteonu. Praha: Vyšehrad 1997. 2. vyd. 229 s. ISBN 80-7021-221-7

Zamarovský, Vojtech: Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava: Mladé letá 1980. 2. dopl. vyd. 487 s.