Oidipus

            Jeho pôvod sa odvodzuje od Kadma, prvého kráľa v Thébach. Jeho pradedom bol Polydóros, Kadmov syn, dedom Labdakos a otcom Laios, všetko thébski králi. Láios bol ženatý s Iokastou, dcérou Menoikea a sestrou Kreonta. Laios s ňou nikdy nemal syna. Delfská veštiareň ho trikrát varovala, že len keď zomrie bez potomstva, môžu byť Théby zachránené. Laios však nebol schopný pevného rozhodnutia a predsa splodil s Iokastou syna, ktorého dal potom pohodiť. Privolal tak na seba hnev Héry aj hnev delfského božstva. Héra poslala z Aithiopie proti Thébanom Sfingu. Laios sa rozhodol ísť do Delf po štvrtýkrát. Múdry veštec Thébanov Teiresias ho od toho odhováral. Laios nepočúvol a vydal sa na cestu, ktorá ho najprv viedla na juh na križovatku na chodníku medzi Kithairónom a Potniami.

            Príbeh o veštiarni a Laiovi má aj inú podobu. Laios žil dlhé roky v bezdetnom manželstve s Iokastou, keď sa rozhodol opýtať sa veštiarne na potomstvo. Boh mu odpovedal, aby neplodil deti, pretože ak splodí syna, ten ho zabije a celý jeho rod utopí v krvi. Laios sa vraj upokojil a netúžil po potomstve. Napriek tomu však raz premožený vínom a následne chlípnosťou syna splodil a dal ho pohodiť. Po dlhých rokoch sa potom vydal na cestu do veštiarne, aby zistil, či odložené dieťa žije. Pustil sa najkratšou cestou do Delf a dorazil na križovatku na chodníku.

            Tretiu a najjednoduchšiu verziu o veštiarni môžeme nájsť v Sofokleovej tragédii Kráľ Oidipus. Thébsky kráľ a kráľovná dostali výstrahu z Delf, že ich syn zavraždí otca, a preto dali dieťa pohodiť v lese na úpätí Kithairónu. Aby neunikol divej zveri, dal mu kráľ zmrzačiť nohy a zviazať remeňom. Ale otrok, ktorý mal chlapca odniesť hlboko do hôr, sa nad ním zľutoval a zveril ho do výchovy prvému pastierovi, ktorého stretol. Ten ho zas odniesol svojmu kráľovi Polybovi (vládol v Korinthe). Polybos nemal deti, prijal ho za svojho a spolu s manželkou Meropou ho vychovávali, ako sa na dediča trónu patrí. Podľa opuchnutých nôh ho nazvali Oidipus (s opuchnutými nohami). Všetko bolo v poriadku, kým sa Oidipus nedozvedel, že nie je pravým Polybovým synom. Od rodičov sa viac nedozvedel a vybral sa preto do Delf, aby sa opýtal na svojich pravých rodičov. Pýthia mu o minulosti nič neprezradila. Dozvedel sa však, že zavraždí svojho otca a ožení sa so svojou matkou, s ktorou bude mať synov, ktorých prekľaje, aby zahynuli. Zdrvený Oidipus sa rozhodol urobiť všetko pre to, aby sa veštba nenaplnila. Nevrátil sa už do Korinthu, pretože si nebol istý, či sú Polybos a Meropé jeho pravými alebo nepravými rodičmi. Vybral sa do Théb. Pod svahom Parnassu, v úzkej rokline, sa stretol s vozom, v ktorom sedel dôstojný starec.

            Tu nás rozprávanie opäť privádza na úzky chodník, či už to bolo medzi Kithariónom a Potniami alebo medzi Thébami a Delfami. Tu sa mali stretnúť otec a syn bez toho, aby sa poznali. Jeden i druhý urobili všetko pre to, aby sa vyhli svojmu osudu a nepriaznivým veštbám. Pri stretnutí s vozom Oidipus odstúpil z cesty, ale kočišovi to nestačilo a kričal na neho, aby zišiel do priekopy, pričom ho šľahol bičom. Oidipus sa bránil. Došlo k potýčke, kde Oidipus zabil starca (Laia) a v sebaobrane i jeho sprievod, okrem jedného otroka, ktorý ušiel hneď na začiatku. Tak sa vyplnila prvá časť veštby. Zabil svojho otca.

            Po Laiovej smrti nastúpil na trón v Thébach Kreón. Skôr ako začali pátrať po Laiovom vrahovi, museli čeliť Théby väčšej hrozbe a tou bola Sfinga. Bola to okrídlená obluda s levím telom a ženskou hlavou. Sfinx mala sídlo na hore, ktorá sa po nej nazývala Fikion, ak nepriletela a nesadla si na stĺp na trhovisku, aby si vyhliadla obeť. Takto nám ju ukazujú vázové maľby, raz na hore, raz na stĺpe. Podľa starého rozprávania uchvátila Haimóna, Kreontovho syna. Kreón dal vyhlásiť, že ten, kto Sfingu premôže, dostane Iokastu i kráľovstvo. Thébania sa denne zhromažďovali, aby si lámali  hlavu nad hádankou, ktorú im dala Sfinx. Keď ju nevedeli rozlúštiť, vždy jedného zahubila.

            Keď prišiel Oidipus do Théb, našiel mesto v dvojnásobnom smútku (Laiova smrť a Sfinga). Nemajúc čo stratiť vybral sa za Sfingou a požiadal ju o hádanku. Odpovedal na ňu bez dlhého rozmýšľania: „Človek. Za rána svojho života sa plazí na štyroch, cez deň dospelosti chodí na dvoch a v podvečer svojho života sa už pre slabosť opiera o palicu, svoju tretiu nohu.“ Keď to Sfinga počula, vrhla sa do mora a spáchala samovraždu. Oidipus sa zase stal kráľom v Thébach a Iokasté sa stala jeho manželkou. Oidipus splodil s Iokastou štyri deti: synov Eteoklea a Polyneika a dcéry Antigonu a Isménu. Tak sa vyplnila aj ďalšia časť veštby bez toho, aby o niečom vedel.

    Po určitom čase doľahla z ničoho nič na Théby ďalšia pohroma. Apollón zoslal na mesto mor. Keď to už bolo veľmi vážne, poslal Oidipus Kreonta do Delf, aby sa spýtal, ako zbaviť mesto pohromy. Odpoveď bola jednoznačná. Thébania musia vyhnať zo svojho stredu Laiovho vraha. Oidipus začal pátrať, ale bezvýsledne. Napokon sa vybral za veštcom Teiresiom, aby mu pomohol. Teiresias sa zdráhal, naveľa mu však predsa prezradil, že tým vrahom je práve on. Oidipus tomu nechcel veriť. Dosvedčil to až otrok, ktorý ho ako malého zveril pastierovi a zhodou okolností bol tiež svedkom potýčky medzi Laiom a Oidipom. Keď si nešťastník Oidipus uvedomil, že zabil vlastného otca, stal sa manželom vlastnej matky a bratom svojich detí, sám sa zbavil zraku. Iokasté ušla do svojej spálne a tam sa zabila.

            Thébsky ľud mal s Oidipom súcit, ale pre záchranu Théb žiadali, aby opustil ich mesto. Kreón ho obhajoval a poskytol mu útočisko vo svojom paláci. Nakoniec však podľahol nátlaku, keď sa proti Oidipovi postavili aj jeho synovia Eteoklés a Polyneikés, aby sa zmocnili vlády. Rozdelil sa teda s nimi o moc a poslal Oidipa do vyhnanstva.

            Na jeho strastiplných cestách ho sprevádzala dcéra Antigoné. Nakoniec sa dostal na pahorok Kolónos pri Athénach a utiahol sa do lesa. Tam sa potom dozvedel, že je v posvätnom háji Eumeníd, zmierených bohýň pomsty. Prijal túto zvesť s úľavou, že sa tu konečne rozlúči so svetom. Tak sa to kedysi dozvedel v delfskej veštiarni. Spomenul si aj na Apollónove slová, že kto mu poskytne útulok a poslednú útechu, dostane veľkú odmenu. Poprosil preto dedinčanov, aby odišli do Atén a priviedli k nemu kráľa Thésea.

            Prv ako Théseus, prišla na Kolónos mladšia Oidipova dcéra Isména a priniesla správu, že medzi bratmi prepukol vražedný boj. Eteoklés sa spojil s Kreontom a vyhnal Polyneika, ktorý sa potom spojil s Argejcami a priviedol pred Théby veľké vojsko. Kreón a Polyneikés sa usilovali dostať Oidipa na svoju stranu, lebo podľa delfskej veštiarne mal v boji zvíťaziť ten, na koho strane bude stáť. Márne však prosili i hrozili. Kráľ Théseus ho zachránil pred ich násilnosťami a Oidipus preklial svojich synov, aby zahynuli vo vzájomnom boji. Len čo vyslovil svoju kliatbu, ozval sa úder hromu, čo bolo Diovým znamením, že môže zostúpiť do ríše tieňov. Rozlúčil sa s Antigonou aj Isménou a požiadal Thésea, aby chránil jeho dcéry. Za odmenu mu prezradil miesto svojho hrobu, ktorý mal chrániť Atény lepšie ako hradby. Potom zostúpil do Hádovej ríše.

Výprava „siedmich proti Thébam“

            Keď vyšlo najavo, že Oidipus sa stal nevedomky vrahom svojho otca a manželom svojej matky, Polyneikés sa postavil do čela tých, čo žiadali jeho vyhnanie z Théb. Viedla ho k tomu túžba po moci. Po Oidipovom vypovedaní do vyhnanstva sa s Eteoklom a Kreontom rozdelil o vládu. Čoskoro sa však s nimi dostal do sporu a takisto musel Théby opustiť. Odišiel preto do Argu a hľadal tam medzi nepriateľmi Théb spojencov, ktorí by mu trebárs aj za cenu zničenia rodného mesta pomohli znovu dobyť vládu.

            Prvého spojenca našiel v argejskom kráľovi Adrástovi, ktorého dcéru si vzal za manželku. Nestačilo to však na víťazstvo nad Thébami. Podľa veštby mohol vojnu vyhrať iba po splnení dvoch podmienok: ak sa na nej zúčastní kráľ Amfiaraos a ak získa na svoju stranu vyhnaného Oidipa. Zistil, že Oidipus našiel útočisko na Kolóne pri Aténach a vybral sa za ním. Skončilo to však Oidipovým prekliatím. Polyneikés usúdil, že Oidipus sa nepripojí ani na stranu Eteoklea a dúfal, že mu stačí získať na svoju stranu Amfiaraa. Márne ho však prehováral. Napokon si získal drahocenným darom na svoju stranu Amfiaraovu manželku a tá prinútila svojho manžela, aby sa na výprave zúčastnil.

            Potom sa už k Polyneikovi bez váhania pridali ďalší slávni bojovníci (Kapaneus, Parthenopaios, Eteoklos, Hippomedón, Tydeus). S veľkým vojskom, ktoré viedlo sedem vodcov na čele s Adrastom, pritiahol potom Polyneikés pod hradby Théb. Thébania svoje mesto pod Eteoklovým a Kreontovým vedením úspešne bránili. Keď sa obliehanie preťahovalo a víťazstvo sa neprikláňalo ani na jednu stranu, vodcovia nepriateľských vojsk sa dohodli, že spor o vládu nad Thébami má rozhodnúť Polyneikov a Eteoklov súboj. Bratia s dohodou súhlasili a vrhli sa do boja. Eteoklés preklal Polyneika mečom a v domnienke, že ho zabil, začal mu vyzliekať pancier, aby si ho odniesol ako trofej. Smrteľne zranený Polyneikés sa však s vypätím síl vzchopil a Eteoklea zabil. Thébania potom zaútočili na Argejcov a na hlavu ich porazili. Smrti unikol jedine vodca Adrastos.

Použitá literatúra:

Kerényi, Karl: Mytologie Řeků II. Příběhy héróů. Praha: OIKOYMENH 1998. 349 s.  ISBN 80-86005-00-3

Zamarovský, Vojtech: Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava: Mladé letá 1980. 2. dopl. vyd. 487 s.