Héroovia

Ak by sme obmedzili mytológiu na bohov a prípadne ešte na mýty o pôvode ľudského pokolenia, ostali by héroovia kdesi na okraji. Bohovia sa však nezaobídu bez héroov; tí patria do mytológie rovnako ako bohovia. Nesiahajú však len do príbehov, ale i do dejín. Mytológia héroov súvisí s históriou. Nie s pradávnymi udalosťami, ktoré ležia mimo čas, ale s historickým časom. Istá historická existencia sa héroom nedá uprieť. Vystupujú ako bytosti, ktoré žili v dejinách a len výnimočne dosiahli božské bytie. Aj keď boli kedysi historickými postavami, sú vo svojich príbehoch prítomní spôsobom, ktorý ich z histórie vyčleňuje. Sú spájaní s bohmi, čo im dáva podobu pravzorov.      

Pre mytologických héroov je charakteristické nezameniteľné jadro, ktoré u toho istého héroa nachádzame vždy znova a znova. Jedným alebo dvoma rysmi sa pritom môže podobať iným héroom. Héroa je možné charakterizovať ako človeka, na ktorého dopadá žiara božstva. Tá však, paradoxne, splýva s tieňom smrteľnosti. Výsledkom je mytologický charakter héroa, charakter zvláštnej bytosti, ku ktorej sa viaže prinajmenšom jeden konkrétny príbeh.

Od Homéra (Ílias) až k latinským autorom sa objavuje viacero významov slova héros – vojvodca, a teda každý, kto vynikal svojím pôvodom, odvahou alebo nadaním; poloboh stojaci medzi bohmi a ľuďmi; miestne božstvo – ochranca mesta, kmeňa, spolku.

Hlavné rysy héroov

Héroovia mali úzky vzťah k boju, vešteniu, lekárstvu, zasväcovaniu a mystériám. Zakladali mestá a ich kult mal občiansky charakter. Boli nezraniteľní, ale náhle bývali porazení. Vyznačovali sa krásou a nadľudskou silou. Boli plodmi mimoriadneho božského oplodnenia. Po svojom odchode zo života sa tešili ďalšiemu neobmedzenému trvaniu. Ich hrobky boli stredom kultu héroa spojeného s obradmi a obeťami tak, ako to bolo pri bohoch. Mŕtvy héros sa stával strážnym duchom, ktorý ochraňoval mesto pred rôznymi pohromami.

Kult héroov

K héroovi patril jeho kult – zvláštny spôsob uctievania, ktoré nemožno zameniť s „uctievaním hrdinov“. Bol to skutočne kult, jednoduché a prísne rituálne počínanie, akási samozrejmá daň héroovi. Bolo obdobou úcty preukazovanej podsvetným bohom.

Obeť podsvetným bohom a héroom sa nazývala enagisma; nebeským bohom bola prinášaná thysia. Obetné oltáre mali zvláštny tvar. Boli nižšie než obyčajný oltár (bómos) a volali sa eschara. (books.openedition.org/pulg/501)    

Pretekala nimi krv obetných zvierat a tiež obetné nápoje do obetnej jamy; preto mali tvar lievika. Tento druh obete totiž neprechádzal do radostnej hostiny, na ktorej sa bohovia podieľali s ľuďmi. Obetné zviera sa držalo nad jamou hlavou dole a nie so zdvihnutým a zvráteným krkom, ako pri obete nebeským bohom. Zviera sa potom celé spálilo.

Hoci bez kultu nie je obraz héroa úplný, predsa hérojský kult sám o sebe nemá žiadny zvláštny význam. Ani zachované hroby, nech sú akokoľvek pôsobivé. Ľudsky majú význam predovšetkým zachované príbehy, ktoré sa odohrávajú na pozadí kultu. Môže sa stať, že príbehy o hérooch sú považované len za rozprávky. Rozprávky však vznikli neskôr a na rozdiel od mýtov sa obracajú proti tragickej skutočnosti obmedzenej ľudskej existencie. Stanovujú pre ňu akúsi antitragédiu - rozprávka zvyčajne končí svadbou alebo iným naplnením. Vedome alebo nevedome, rozprávkar popiera, je antitragikom. To, čo popiera, je prítomné v mýte. V príbehu o Théseovi alebo v báji o Péleovi je napr. ešte zjavná postupná premena mýtu na rozprávku. V prvom prípade je tragický záver, Théseova smrť u Lykoméda, celkom neodôvodnený, napriek tomu k nemu dochádza, kým v druhom prípade je smrť zmiernená svadbou s bohyňou, ktorú mýtus i z neho odvodená rozprávka považuje za šťastie, ktoré vyvažuje všetky tragické následky.

Pre mytológiu gréckych héroov je charakteristické, že vyzdvihuje ľudskú stránku héroa a nestavia do popredia význam a zakladanie miest a svätýň. Božstvo héroa sa tu považuje za niečo samozrejmé, nijako zvlášť sa naň neupozorňuje. Skôr naopak. Dôraz sa kladie na vystupňovanie ľudskej stránky héroa vo všetkých jeho prejavoch, najviac v nepriazni osudu a utrpení, ktoré musí znášať. Toto zdôrazňovanie ľudského elementu prirodzene ústí do tragédie. Príbehy o hérooch sú vždy potenciálnymi tragédiami. Sláva božstva héroov spočíva v tom, čo je na nich nemenné, nehybné, ale božstvo zatieni ich osud. Osudné úlohy dokážu vyriešiť vďaka onomu nehybnému (božskému) v nich. Je však výnimočné, ak prežijú. Smrť patrí k ich „profilu“ a o osudovom zvrate ich života svedčí aj ich kult – kult smrti.

Použitá literatúra:

Ekroth, Gunnel: The sacrificial Rituals of Greek Hero-Cults. Liége 2002. Dostupné na internete: https://books.openedition.org/pulg/501.

Kerényi, Karl: Mytologie Řeků II. Příběhy héróů. Praha: OIKOYMENH 1998. 349 s.  ISBN 80-86005-00-3