Apollón (lat. Apollo)

 
    Bol synom Dia a Létó, bratom Artemidy, bohom svetla a slnka, ochrancom života a poriadku, neomylným strelcom a veštcom. Narodil sa na ostrove Délos, ktorý bol od tej chvíle považovaný za posvätný a nikto sa na ňom nesmel narodiť ani zomrieť.     
    Keď Apollón vyrástol, vzniesol sa so svojimi zbraňami, zlatou lýrou a strieborným lukom do výšin a zamieril do kraja, kde žil Pythón, ktorý sužoval celú zem. Našiel ho v jaskyni pod vrchom Parnassos. Zasypal ho šípmi a po krátkom boji ho zabil, zakopal do zeme, a aby po ňom nezostala ani pamiatka, zmenil meno kraja Pýthó na Delfy. Na oslavu tohto činu založil pýthijské hry a zmocnil sa Themidinej veštiarne, ktorú mala potvora vo svojej moci. Na posvätnej trojnožke tu potom sedávala Pýthia, mladé dievča, ktoré v extáze veštilo budúcnosť.

    Za zabitie Pythóna (hoci to bol netvor, predsa bol božskou bytosťou) sa musel Apollón očistiť, inak sa nemohol ujať svojich božských povinností. Na Diov rozkaz odišiel do Thessálie a slúžil tam osem rokov kráľovi Admétovi ako obyčajný pastier. Po odčinení viny sa vrátil do Delf s vencom na hlave a s ratolesťou posvätného vavrínového stromu z údolia Tempé.

    Apollónov príchod na Olymp prinášal vždy radosť a dobrú náladu. Prichádzal na čele Múz. Nikto z bohov ho neprevyšoval v hre na lýre. Ľudia ho uctievali z mnohých dôvodov. Bol bohom slnka a svetla, bez ktorých by nebol na svete život, a pôvodcom harmónie a krásy, bez ktorých by život za mnoho nestál. Chránil ľudí vo vojnách a nebezpečenstvách, zaháňal od nich prírodné pohromy, dával im zdravie a v chorobe ich liečil, staral sa o poriadok stanovený Diom, miloval a odmeňoval dobro, trestal zlo. Strela z jeho luku nikdy neminula cieľ. Jeho trestajúce šípy boli neomylné a prinášali mor. Takisto neomylné boli aj jeho veštby. Neveštil však nikdy sám od seba. Oznamoval ľuďom Diovu vôľu, a to prostredníctvom veštkýň, najmä delfskej Pýthie a Sibýll v iných veštiarňach. Bol vodcom Múz.

            Ako každý z bohov mal aj Apollón mnoho mileniek. U žien však nemal napriek svojej kráse vždy šťastie. Napr. jeho prvá láska, nymfa Dafné, sa mu premenila pred očami na vavrínový strom, aby sa pred ním zachránila. Jeho dvorenie odmietli aj dve smrteľné ženy – Kassandra a Marpéssa. Z jeho potomkov sa preslávili najmä thrácky spevák Orfeus, ktorého mal s Múzou Kalliopé, ďalej boh lekárstva Asklépios, ktorého mu porodila nymfa Korónis a Aristaios, syn nymfy Kyrény, ktorý naučil ľudí chovať včely a dobytok.

    Apollón bol jedným z najstarších gréckych bohov. Jeho kult sa dostal do Grécka pravdepodobne z Malej Ázie. Uctievali ho v celom grécko-rímskom svete. Rimania prevzali jeho kult bez zmeny od Grékov a ako sa zdá, už pred nimi ho prevzali od Grékov Etruskovia. Na jeho počesť sa konali v Delfách na jar a na jeseň veľké slávnosti a každé štyri roky pýthijské hry. Od roku 582 pred Kr. pozostávali z umeleckých a športových súťaží a považovali sa za najvýznamnejšie po olympijských.

    Bol zobrazovaný ako ochranca roľníkov a ochranca umení. Jeho atribútmi sú lýra, luk a šípy, tuľajka, vavrín a trojnožka. Jeho zasvätené zvieratá: vlk (symbol boha svetla), labuť (keď zomiera, vydáva zo seba hlas – labutia pieseň), delfín (milujú hudbu, spojenie s názvom Delf), havran, cykáda, jastrab (ničí myši a jašterice = pomoc pre roľníkov).

    S Apollónovým menom sa spájajú najslávnejšie architektonické a sochárske výtvory antiky. Najstarší, dodnes sčasti zachovaný dórsky chrám v Grécku je Apollónov chrám v Korinte. Chrám mal boh aj na Déle. Od roku 477 tam bol uložený poklad obcí, ktoré tvorili Délsky spolok. Spomedzi jeho chrámov spojených s veštiarňou je potrebné spomenúť chrám v Delfách.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Apollónov chrám v Korinte

 

 

 

Použitá literatúra:

Kerényi, Karl: Mytologie Řeků I. Příběhy bohů a lidí. Praha: OIKOYMENH 1996. 247 s.  ISBN 80-86005-14-3

Zamarovský, Vojtech: Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava: Mladé letá 1980. 2. dopl. vyd. 487 s.