Predložky a predpony
Predložky sa vyskytujú jednak v spojeniach s pádovými formami mien, jednak v spojeniach so slovesami. Predložky spolu s pádmi mien (s výnimkou nominatívu a vokatívu) vyjadrujú rôzne adverbiálne vzťahy (miesto, čas, spôsob, príčina). Všetky predložky v indoeurópskych jazykoch boli pôvodne adverbiá. Pridávali sa k menu v určitom páde na presnejšie vyjadrenie vzťahu, alebo ku slovesu na bližšie určenie deja. Vývoj týchto adverbií viedol dvojakým smerom. Buď sa tesnejšie spájajú s menom, a tak sa stali predložkou, alebo sa mohli tesnejšie primknúť ku slovesu, a tak vznikli zložené slovesá s predponami.
Z historického hľadiska rozdeľujeme predložky na prvotné a druhotné. Kým v gréčtine prvotné, staršie predložky funkciu adverbia stratili, u druhotných, mladších býva zachovaná. Zo synchrónneho hľadiska je medzi nimi dôležitý rozdiel v tom, že prvotné predložky fungujú aj ako slovesné predpony, druhotné nie. Niektoré latinské predložky sa ako adverbiá používajú aj v klasickej latinčine (post, contra, ante, intra, infra, supra, circa atď.)
Predložky vyjadrovali najprv priestorový vzťah. Toto ponímanie ľahko prechádzalo aj na vyjadrenie času. Neskôr sa začali používať aj na vyjadrenie príčiny, spôsobu a iných okolností deja, ktoré boli tiež chápané priestorovo.
V spojení so slovesnými formami si predložky pôvodne uchovávali svoju samostatnosť – mohli byť kladené aj za sloveso, prípadne byť oddelené od slovesa inými slovami. Čoskoro sa však začali zrastať so slovesom a menili sa tak na slovesné predpony (praeverbiá).